História Urbariátu Hozelec

Ako vznikol urbár na Slovensku

Urbár sa dá voľne preložiť ako mestská pozemková kniha zaznamenávajúca poddanskú pôdu, ktorej vlastníkom je zemepán a držiteľom urbárny sedliak. Inými slovami je to teda súpis celkovej poddanskej pôdy a stanovenie povinnosti poddaných voči zemepánovi. Okrem obhospodarovania pôdy musel poddaný zemepánovi ročne odvádzať 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec, holbu masla, 6 funtov konopného plátna, 30 poddaných spolu 1 teľa a za 4 usadlosti poskytnúť jednu dlhú furmanku (4 dni).

V tomto kontexte ide o organizačnú štruktúru pozemkového spoluvlastníctva spravidla v rámci jednej dediny. Urbarialista-urbárnik je člen urbárskeho spoločenstva.

Po stáročia nepokojných a vojnových pomerov pripútavania poddaných k pôde a následkom zaostávania hospodárskeho vývoja bola situácia v Uhorsku neutešená. Vyžadovala opatrenia na hospodársku rekonštrukciu a modernizáciu. Mária Terézia a jej syn Jozef II. prijímali za týmto účelom množstvo nariadení a opatrení. Aby zamedzili ďalšiemu svojvoľnému zvyšovaniu urbárskych povinností poddaných-nevoľníkov začala Mária Terézia s novou právnou úpravou pomerov a v celokrajinskom meradle určila poddanské povinnosti. Takto sa upravili vzťahy medzi zemepánmi a poddanými. Išlo o tzv. Tereziánsku urbársku reguláciu, ktorá začala vydaním urbárskeho patentu v roku 1767 a skončila sa v rokoch 1770-1772 zavedením celokrajinského urbára.

Táto reforma síce určila maximálne hranice dávok a povinností poddaným, no nijako nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľníctvo.

Aj Jozef II. Pokračoval v agrárnej reforme svojej matky a v roku 1785 zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. V českých krajinách sa mu to podarilo už v roku 1781. Zaniklo týmto patentom večné priputanie roľníka k pôde, priznala sa osobná sloboda i právo voľne nakladať s hnuteľným majetkom. Rozhodnutím-patentom zo dňa 20.4.1785 vzniklo nové katastrálne rozdelenie chotárov a podarilo sa ho v Uhorsku dokončiť za 4 roky.

Základný nedostatok tereziánskeho urbára spočíva v tom, že kým maximálnu hranicu feudálnej renty určil jednotne, rozsah chotárskeho gruntu bol v každej stolici iný. Regulácia tiež nerozdelila ťažko obrábanú kopaničiarsku pôdu od úrodnej pôdy na dolniakoch.

Takýmto zafixovaním výmery poddanskej pôdy roľníci už nemohli nadobudnuť ďalšiu pôdu a ani zemepán nemohol byť donútený k prídeleniu pôdy mnohopočetným rodinám.

V rámci vypracovávania urbárov pre jednotlivé obce a panstvá sa vyznačili v Uhorsku sessie - usadlosti - dediny. Priemerná celá usadlosť bola stanovená na 1925 jutár ornej pôdy a k nej priľahlé pasienky.

Základom naturálnych dávok poddaných bol deviatok z úrody a v platnosti zostával tiež cirkevný desiatok. Zemepán vyžadoval robotovať 52 dní do roka so záprahom alebo 104 dní pešo, za dom zaplatiť daň tzv. cenzus 1 zlatý ročne, porúbať 1 štvrtinovú siahu dreva a 3 dni robiť honca na poľovačkách.

Podstatné bolo, že urbárska-poddanská pôda zachytená v urbári sa po zrušení poddanstva v roku 1848 stala podkladom pre jej prechod do súkromného vlastníctva poddaných, ktorí na nej pracovali.

História Urbárskej Obce Hozelec

V Hozelci pôsobila urbárska skupina „Dubina“, neskôr nazývaná bývalá urbárska skupina „Dubina“ v Hozelci. Sídlila v budove pri autobusovej zastávke, v ktorej sa nachádza v súčasnosti obchod a pohostinstvo. Lesný majetok urbárskej skupiny ležal v chotári obce Kubachy (dnes Spišské Bystré) v pohorí „Dubina“ a pozostával z jedného komplexu. Susedil na severe s chotárom obce Hozelec a Švábovce, na východe s prídelovým lesom urbárskej skupiny „Dubina“ zo Šváboviec, na juhu s lúkami občanov z Hranovnice a na západe s prídelovým lesom urbárskej skupiny „Dubina“ z Filíc. Celá rozloha lesného majetku činila 44,50 ha. Z toho bolo 44,37 ha lesnej pôdy a 0,13 ha cesty. Majetok hozeleckej urbárskej skupiny bol nadobudnutý prídelovým riadením štátneho pozemkového úradu v roku 1926 z veľkostatku spišského biskupstva. Tento majetok ako spoločný skupiny bývalých urbárskych spolumajiteľov v Hozelci podliehal v čase nadobudnutia štátnemu spravovaniu, preto bol v roku 1929 okresným úradom v Poprade pod číslom 7146/1929 prevzatý do štátnej správy. Po roku 1932 sa stala majiteľom lesného majetku bývalá urbárska skupina „Dubina“ v Hozelci. Lesný majetok mal charakter vysokých hôr a jeho nadmorská výška bola 597 – 961 m. n. m. Hlavnou drevinou bola v 30. rokoch 20. storočia borovica, pričom les bol vtedy v hospodárskej triede A. Všetky lesohospodárske práce obstarávali spolumajitelia sami a drevo zužitkovali taktiež pre seba. Na konci 30. rokov 20. storočia sa „Dubina“ premenovala na urbársku skupinu J. Kuboši a spol. Krajinský úrad v Bratislave urbarialistom priebežne nariaďoval, koľko lesa môžu spolumajitelia vyrúbať, koľko zalesniť a ako sa o les majú starať.

Urbariát v Hozelci fungoval aj po zmene režimu v roku 1948. Dovtedajší urbarialisti ostali spolumajiteľmi, avšak akékoľvek zásahy do lesa museli mať odsúhlasené od ONV v Poprade (lesnícke oddelenie pôdohospodárskeho referátu) a KNV (pôdohospodársky referát) a zároveň musel dodržiavať ich nariadenia. Ochrannú službu a manipuláciu vykonával kvalifikovaný obvodný horár so sídlom v Hranovnici. V roku 1951 rástol v rámci lesného majetku urbariátu ihličnatý les na ploche 29,26 ha (65,95 %) a listnatý les na ploche 15,11 ha (34,05 %). Čo sa týka druhov, v spomínanom roku prevažoval dub pred smrekom a borovicou.

Zmenu v obhospodarovaní lesov priniesol zákon SNR č. 2/1958 Zb. o úprave pomerov spoločne obhospodarovaných lesov. Prijatím zákona došlo k zrušeniu lesných spoločenstiev a ich obhospodarovanie prešlo pod štát, konkrétne pod krajskú správu lesov. Vznikli družstvá, ktoré prebrali určitým spôsobom model urbariátov. Prechodom spoločných lesov a pasienkov pod správu štátu lesné spoločenstvá zanikli. Týkalo sa to aj urbárskej skupiny v Hozelci.

V súvislosti s lesnými majetkami je potrebné uviesť, že pasienkový les v katastri Hozelca vo výmere 6 k.j. a 990 siah vlastnila od 30. rokov 20. storočia bývalá urbárska skupina Jozef Buday a spol. v Gánovciach. Jej predsedom bol druhej polovici 30. rokov Ján Buday. Na konci 50. rokov 20. storočia postihol tento lesný majetok rovnaký osud ako lesný majetok urbarialistov z Hozelca.

Biely kameň

Biely kameň vytvorila počas dlhého obdobia minerálna voda, ktorá tu vyviera ešte aj dnes. Na miestach, kde sa minerálna voda rozlieva po povrchu vytvárajú vyzrážané soli CaCO3 (uhličitan vápenatý) zaujímavé tvary a motívy. Vyskytujú sa v podobe povlakov, zrniek a hrudiek. Minerálne látky sa tu ukladajú a hromadia veľmi rýchlo. Pri ponorení rastliny či predmetu do minerálnej vody je už v priebehu niekoľkých týždňov vidieť, ako sa tieto obaľujú kôrou travertínu (pramenitu). Takto zakonzervovaný predmet sa zachová dlhé časové obdobie a preto sa na takýchto miestach často nachádzajú odtlačky rastlín, alebo aj fosílie.

Na zasolených pôdach našli vhodné podmienky pre existenciu slanomilné druhy (fyziologickými, morfologickými i anatomickými vlastnosťami podobné tým, ktoré osídľujú morské pobrežie). Ide o vzácne, chránené a ohrozené druhy rastlín. Mnohé z nich sú na hranici vyhynutia.

V okolí výverov silne mineralizovanej vody vznikajú hromadením vyzrážaných minerálnych solí väčšie útvary, ako sú platne, kaskády, terasy či kopy. Kameň, ktorý vznikol z vody v okolí minerálneho prameňa je živý, pretože stále rastie a vyvíja sa. Na plochách, ktoré však prestane ovplyvňovať minerálna vody dochádza k jeho rýchlemu zvetrávaniu a slanomilnú vegetáciu vystriedajú prevažne suchomilné druhy.

Karpatské travertínové slaniská sa na Slovensku vyvinuli iba v severnej časti územia, v Popradskej, Hornádskej a Liptovskej kotline. Ich výskyt je obmedzený na plošne malé územia v okolí výverov silne mineralizovaných vôd. Soli obsiahnuté v minerálnej vode ovplyvňujú chemizmus pôdy, ktoré sú v ich prítomnosti silne alkalické. Biotop je existenčne závislý na prameňoch minerálnych vôd a aj malé zmeny vo vodnom režime môžu mať pre biotop likvidačné následky. Výskyt tohto biotopu je iba ostrovčekovitý a v ostatnom období ho do značnej miery ovplyvnil človek svojimi aktivitami.